Štvrtok (do duše): Vlakocesta

19.12 2013 (Štvrtok), 13:18

Miesto: Rýchlik R607

O sklamaní, že snehová prikrývka je nehomogénna a o tom, čo človek uvidí

keď sa pozrie počas cesty z okna:

13:15 Sňeh!

13:20 Nesňeh...zelená, zle zelená. Tráva (v diaľke sňeh)

13:22 Dámy a páni, nasleduje železničná stanica Trenčín, s pravidelným príchodom trinásť hodín a     dvadsaťdva minút (nemešká)

Asi idem spať....

13:44 Zelené sú už aj elektrické stĺpy. Výzdoby na domoch sú slabé (Vianoce). Ľudia hecnite sa!

14:06 Vidím Váh. Najprv sa čudujem, že prečo nie je zamrznutý. Potom mi dochádza, že voda môže aj tiecť. Je pohybe, vytvára teplo, respektíve pohyb molekúl, ktoré sa nezastavia, tým pádov voda nezmrzne. Neviem, asi tak niejako. Goodbye Titanik.Z fyziky som mala aj štvorku. Baby, baby I´ve been loosin sleep dreamin bout the things that we should be...alebo tak niejako (One Republic). PS: Sme v Považskej Bystrici

14:30  Sňah je tu zase, tentoraz ako cukroušek na vrchu....malebných vrchov!

15:00 Tunel. Veľká čierna diera, do ktorej vlak vchádza celkom pomaličky. Vzrušením funí, nevie sa dočkať. Keď je v nej (diere), pohybuje sa celkom opatrne, aby sa nikomu neublížilo. Potom začne zrýchľovať až dosiahne vytúžený cieľ. A vlak aj tunel idú ďalej svojou cestou. Respektíve, tunel rozkročený stojí a čaká na ďalší vlak.

15:23  Nasledujú Kraľovany.

KONIEC ZÁPISKOV (nechcelo sa mi ďalej vymýšľať anekdoty.

Cesta

Keď som koncom septembra 2013 balila kufre a pateticky všetkých objímala na rozlúčku, ani som netušila, že môj život sa skutočne obráti o 180 stupňov. Hovorí sa, že zmena je vždy dobrá vec. Teraz po dvoch mesiacoch môžem zhodnotiť, že je to naozaj tak a aj keď boli veľmi ťažké chvíle, už si zvykám na predstavu, že žijem v Bratislave a tak skoro sa to nezmení. Už som s tým zmierená a dokonca sa mi tu začína veľmi páčiť :) Našla som tu pomerne dosť veľa milých, dobrých, alebo aspoň priateľských duší a tiež aj svoje spriaznené duše Šťastného (ktorý je v skutočnosti dúhový unicorn), Jeleňa (veď on vie), spolubývajúce Beky a Lucku (vášnivé kartárky) a Elamistov.

Čo mi ale nedá spávať a vnímam to aj ako najväčší problém, že od väčšiny svojich východniarskych lások som vzdialená nie menej ako 450 kilometrov. Strašné číslo viem psychicky a fyzicky prekonať tak každý druhý víkend, zvyšok času si musím vystačiť s krátkymi volaniami a správami (lebo aj to niečo stojí), facebook systémom a emailom. Mrzí ma, že keď niekto, kto mi celé roky podával pomocnú ruku, má momentálny problém, môžem maximálne zavolať a povedať : je mi to ľúto. Za tie dva dni čo som doma, stihnem obehať minimum ľudí a s tými najbližšími mi ten čas ani nestačí. Chcem ale, aby vedeli, že na nich myslím každý jeden deň, na to ako sa majú a čo majú nové. Keď sa trápia, trápim sa s nimi a keď sa tešia, poskakujem po Blave s mobilom v ruke ako gumi macík. 

Takže teraz odkaz pre nich: Vidíme sa na moje narodky a teším sa na vás veľmi a neskutočne :) všetko čo mi chcete povedať a nechce sa vám napísať držte v hlave! A píšte kedy si na mňa nájdete čas a ja sa pokúsim to zariadiť, aby som ho mala aj ja :) 

Venované: Melke, Gabike, Bejke, Erikovi, Mončike, Janke, Lacovi, Tomášovi, Jarovi, Lukášovi, Domči, Jankovi, dobrovoľníkom pre EHMK (especially Moni, Šimonovi a Maťovi), celému LDO, kavečancom, Miškovi, Lucke a Laure, Adi a Filipovi a všetkým mojím drahým Košičanom aj Bratislavčanom :)