Keď som koncom septembra 2013 balila kufre a pateticky všetkých objímala na rozlúčku, ani som netušila, že môj život sa skutočne obráti o 180 stupňov. Hovorí sa, že zmena je vždy dobrá vec. Teraz po dvoch mesiacoch môžem zhodnotiť, že je to naozaj tak a aj keď boli veľmi ťažké chvíle, už si zvykám na predstavu, že žijem v Bratislave a tak skoro sa to nezmení. Už som s tým zmierená a dokonca sa mi tu začína veľmi páčiť :) Našla som tu pomerne dosť veľa milých, dobrých, alebo aspoň priateľských duší a tiež aj svoje spriaznené duše Šťastného (ktorý je v skutočnosti dúhový unicorn), Jeleňa (veď on vie), spolubývajúce Beky a Lucku (vášnivé kartárky) a Elamistov.
Čo mi ale nedá spávať a vnímam to aj ako najväčší problém, že od väčšiny svojich východniarskych lások som vzdialená nie menej ako 450 kilometrov. Strašné číslo viem psychicky a fyzicky prekonať tak každý druhý víkend, zvyšok času si musím vystačiť s krátkymi volaniami a správami (lebo aj to niečo stojí), facebook systémom a emailom. Mrzí ma, že keď niekto, kto mi celé roky podával pomocnú ruku, má momentálny problém, môžem maximálne zavolať a povedať : je mi to ľúto. Za tie dva dni čo som doma, stihnem obehať minimum ľudí a s tými najbližšími mi ten čas ani nestačí. Chcem ale, aby vedeli, že na nich myslím každý jeden deň, na to ako sa majú a čo majú nové. Keď sa trápia, trápim sa s nimi a keď sa tešia, poskakujem po Blave s mobilom v ruke ako gumi macík.
Takže teraz odkaz pre nich: Vidíme sa na moje narodky a teším sa na vás veľmi a neskutočne :) všetko čo mi chcete povedať a nechce sa vám napísať držte v hlave! A píšte kedy si na mňa nájdete čas a ja sa pokúsim to zariadiť, aby som ho mala aj ja :)
Čo mi ale nedá spávať a vnímam to aj ako najväčší problém, že od väčšiny svojich východniarskych lások som vzdialená nie menej ako 450 kilometrov. Strašné číslo viem psychicky a fyzicky prekonať tak každý druhý víkend, zvyšok času si musím vystačiť s krátkymi volaniami a správami (lebo aj to niečo stojí), facebook systémom a emailom. Mrzí ma, že keď niekto, kto mi celé roky podával pomocnú ruku, má momentálny problém, môžem maximálne zavolať a povedať : je mi to ľúto. Za tie dva dni čo som doma, stihnem obehať minimum ľudí a s tými najbližšími mi ten čas ani nestačí. Chcem ale, aby vedeli, že na nich myslím každý jeden deň, na to ako sa majú a čo majú nové. Keď sa trápia, trápim sa s nimi a keď sa tešia, poskakujem po Blave s mobilom v ruke ako gumi macík. 
Takže teraz odkaz pre nich: Vidíme sa na moje narodky a teším sa na vás veľmi a neskutočne :) všetko čo mi chcete povedať a nechce sa vám napísať držte v hlave! A píšte kedy si na mňa nájdete čas a ja sa pokúsim to zariadiť, aby som ho mala aj ja :)
Venované: Melke, Gabike, Bejke, Erikovi, Mončike, Janke, Lacovi, Tomášovi, Jarovi, Lukášovi, Domči, Jankovi, dobrovoľníkom pre EHMK (especially Moni, Šimonovi a Maťovi), celému LDO, kavečancom, Miškovi, Lucke a Laure, Adi a Filipovi a všetkým mojím drahým Košičanom aj Bratislavčanom :)
Zverejnenie komentára