Drahá Zuzka,
Píšem ti vo veľmi urgentnej záležitosti. Pamätáš sa na tú
vŕbu, čo zasadil tvoj otec? Liezli sme po jej rozkošatených konároch, po tých
hrubých aj po tenších. Nebáli sme sa, keď sme sedeli celkom vysoko a cez
zelenú stenu z lístia presvitali lahodné hrejivé lúče slnka. Ovisnuté
vetvičky sa o seba dotýkali a vytvárali tichú zvonkohru pre naše
detské uši. Tu sme trávili celé dni. Čas utekal tak rýchlo. Večer a teda
aj čas ísť domov prišiel vtedy, keď zadul prvý chladný nočný vietor a nežne
sa obtrel o líce. Nie ako facka, skôr pohladenie a napomenutie, že aj
zajtra príde nový deň plný dobrodružstiev. Strom rástol spolu s nami
a vytváral pre nás pocit bezpečia, pokoja, harmónie.
Po našej vŕbe sa však už nedá liezť. Minule som išla okolo
a uvidela už len smutné pahýle, akoby jej amputovali všetky konáre, čo
boli našim rebríkom až ku hviezdam. Zobrali nám možnosť vrátiť sa späť do
detských čias. Nikto si nepýtal povolenie. Nebudem klamať ak poviem, že mi je
veľmi smutno. Za tebou a za našou vŕbou. Ostali mi však krásne spomienky.
Mimochodom, pred časom som zasadila celkom nový strom.
Doteraz som sa s týmto druhom nestretla a preto ešte úplne neviem,
ako sa oň starať. Z hnedej zeme zatiaľ trčia len drobné zelené lístky, ale
už teraz viem, že z neho po čase vyrastie pevný a statný stromisko.
Verím, že v jeho náručí znovu nájdem pokoj a istotu. Dovtedy ho budem
pravidelne vyživovať, zalievať, starať sa oň a odstraňovať škodlivých
parazitov, ktorí skôr či neskôr prídu. Prosím, drž mi palce.
Dúfam, že sa ti darí. Myslím na teba.
S láskou
Zverejnenie komentára