Časť mňa už nechce byť živým elementom v podobe človeka. Vyhovuje mi, napríklad, akákoľvek divá zver. Pre akurátnu muskulatúru, roztomilý výraz a dlhé mihalnice si volím laň a aj sa ňou stávam, v absolútne paralelnom vesmíre, takže môžem behať po vlhkých jarných lúkach a zároveň písať toto posolstvo.
A v novom laňom svete je všetko ako má byť, žiaden jeleň nezje leva a žiaden lev nezje....rosničku močiarnu (lebo žije ďaleko od neho a neexistuje gastroturizmus).
Napriek tomu, že mi prirodzený zákon nedáva voľbu jedla, partnera, ani obydlia, cítim voľnosť a radosť. Spočíva v absolútnej jednoduchosti môjho bytia. Narodím sa, dýcham, žijem. V lese bez hraníc si zabáram s potešením kopytá do voňavého ihličia, pijem vodu a skutočne cítim jej chuť, áno, ja to všetko tak silno prežívam!
Automaticky otváram minerálku, pretože hydratácia je dôležitá na všetkých našich malých planétach. Moje lanie ja ma dočista vyrušilo. Skutočne je dôležité, nadchnúť sa pre banality všedného dňa? Premýšľam a vraštím čelo, hryziem si peru a nedôverčivo hľadím na tieto riadky, akoby mi tak silné emócie boli úplne cudzie, a pritom svoj vek dokážem ukázať na prstoch dvoch nôh a dvoch rúk. Zrazu vo mne rastie potreba sa úbohému zvieraťu za nedôveru ospravedlniť. Tam niekde hlboko, kde dosiahnu len prsty môjho nevinného ja, jestvuje niečo tak krásne, ako je lania radosť. Možno sa len bojím, pretože sa cítim v tejto džungli tak odlišná a tak sama, úplne stratená .
Viem, že tam niekde je! Počujem jeho ručanie, zúfalo hľadá svoje druhé kopýtko. Tiež kričím, čo mi sily stačia. „Som tu a čakám len na teba! Budeš mi rozumieť a ja tebe, veď hovoríme spoločnou rečou. Ale les je hustý a čierny a ja už krívam na zadnú nôžku, nechcem si ublížiť.“ Dve zvieracie duše stoja oproti sebe, pripravené dotknúť sa ňufákmi, bohužiaľ medzi nimi stojí stena neurčitého časového ohraničenia, tvaru a priestoru. Čierna nepoznaná čiernota. Zachráni ma jedine viera, že ten druhý stojí a vyčkáva, pretože to stojí za zvyšok chvíľ plných prežívania všetkými zmyslami. Povedala som, že moje animálne alter ego nemá možnosť výberu partnera? Tak nech! Je to osud, príroda, inštinkty, ktoré ho za láskou privedú.
Nie je napokon ľudská slobodná voľba dvojstrannou mincou? Ak sa rozhodnem, že ostanem na tej lúke a celý život budem iba stáť a hrabať do zeme od nudy, strachu, či len preto, že už nepočujem hlas na druhej strane, ani ten vnútorný, môže mi v tom niekto zabrániť? Boh dal Adamovi dar aj prekliatie zároveň, pretože s každou voľbou prichádza zodpovednosť a čo sa stalo, sa už nikdy neodstane. Nesiem so sebou balvan svojej minulosti, nesprávnych rozhodnutí a neposlušnosti voči zákonom najvyšším.
Keď sa pozriem bližšie, zistím, že moja laň má mnoho rán, no napriek tomu vo mne žije viac, ako čokoľvek iné.

Tak kde si?