Dôvera je vec krehká a nikdy nie je príjemné, keď ju niekto zlomí. Nevenujeme ju totižto len tak hocikomu. Mne osobne trvá veľmi dlho, kým si niekoho pripustím ku telu.
Poviem to narovinu, bola som podvedená. Mužom, ženami a nie raz. Vo vzťahu priateľskom aj partnerskom, na veľa spôsobov a s ešte väčším počtom výhovoriek. Možno vám prídem ako človek silný, vyrovnaný, imúnny voči podobným situáciám, ale pravda je úplne inde.
Sama za seba musím povedať, že nevera muža bolí viac ako zlomená noha a nedá sa aplikovať žiadna sadra. Preplakala som si kvôli tomu veľa nocí, počas ktorých som sa venovala sebaobviňovaniu a ľútosti. Som len žena a bojím sa, že to príde znovu. Už nikdy nebudem taká, ako predtým (chvalabohu).
Prednedávnom som si vypočula názor jedného neverníka, že nevera je jednoducho odrazom doby a stáva sa prirodzenou. Čakal, že jeho názor schválim, netušiac, že ja poznám aké je to, keď stojíte na druhej strane a ste vystavení rozhodnutiu: odpustiť, alebo opustiť? Na druhej strane, kde stojí krehké stvorenie, milujúce a zranené, ktorému sa vo chvíli keď na to príde zrúti jeden malý spoločný svet.
Pokojne sa v komentároch vyjadrite, ale myslím, že zdravým rozumom dospejeme ku rovnakému záveru: Takéto ubližovanie nikdy nebolo, ani nebude normálne a to platí pre ženy aj pre mužov.