Búranie jazykových bariér a pravda o mojej angličtine.
Učila som sa ju od škôlky. Začínala som pri : one, two, three, včelička je bee... Mám za sebou jeden jazykový certifikát a celkove 13 rokov štúdia rôznej kvality, pretože o  výuke cudzích jazykov na základných školách ani nemožno hovoriť. Skrátka a jasne, mala som o mojej angličtine pomerne dosť vysokú mienku, aj ostatní ju mali a to ma povzbudzovalo. Nikdy by ma nenapadlo, že budem mať pri bežnej komunikácii problémy, pretože pár lektorov „native speakrov“ som už zažila.
Momentálne sa nachádzam vo Wigan, meste na severe Anglicka, kde slovo „prízvuk“ naberá úplne nové rozmery. Nebolo ťažké vyjadriť, čo chcem ja, pretože slovná zásoba mi stačila, ale ich odpovede zneli ako prognózy japonských vedcov o budúcnosti antihmoty. V podstate by som im mala rozumieť, ale mimo podstaty som bola rada, keď som zachytila pointu. Jednoduché boli iba odpovede: „Yes“ alebo „No“. Pravdaže Angličania sú národ výrečný a preto netušiac že som iba úbohý cudzinec prikrášlili svoju odpoveď kvetnatými výrazmi. Ich špecifické hltanie hlások (niekedy takmer celého slova) ma dostali a nedajú mi spať ešte dlho. „Your english is not bad.“ bolo mi povedané. „Veď hej, niečo vám poviem aj rozumiem, no ale zvyšok...Mám sa čo učiť.“