Milujem ho. Hej. Možno mi pomôže keď to zopakujem ešte milión krát. Milujem, milujem, milujem HO. Keby mala duša podobné vlastnosti ako močový mechúr, mohli by sme všetku špinu, ktorá do nej natečie v ten pravý čas vyprázdniť. S takou dušou prázdnou ako kostol mimo nedele by sa nám odpúšťalo celkom jednoducho. A dokázali by sme milovať znova a znova, čisto čistučko, priam posvätne. Nič také sa však nekoná, duša totižto nie je ani len orgán. Škoda....
Takže mám tú svoju pošrámovanú a pomliaždenú ním a tuctom chlapov, s ktorými som bola len aby som zabudla na toho prvého, pretože odišiel (odo mňa) s víziou nikdy sa nevrátiť. Zrazu mi klope na bránku (nie srdca, ale domovú, normálnu drevenú so starým lakom), vonku hrmí, blýska sa , hrmí, on prisahá večnú lásku mne, naším deťom, aj psom, a mačkám asi nie. Nemáme nič, deti, psy ani mačky, on dokonca nemá ani triezvy úsudok. Celý nie je triezvy. Trasie sa od zimy, lebo svoju mikinu venoval môjmu uzimenému telu. Pýta sa ma zas a znova. Vy odpoveď poznáte. On „vie“ že ho nemilujem....vy viete že to nie je pravda. Bežte mu to povedať, lebo ja už nevládzem.