Pozerala sa von z okna. Pršalo. Na parapetnej doskej ležali tri vysušené ruže a čerešňový balzam. Naniesla si ho na pery, pomalými krúživými pohybmi si masírovala citlivú pokožku a myslela na hriešne milovanie pod čerešňou. Vzala do rúk jednu ružu a privoňala. Dokázala vnímať svet a uchovávať spomienky za pomoci širokého spektra vôní. Mnohé mali tvár, meno, spomienku alebo dokonca tradíciu. Bolo leto. Jej babička mala v dome špeciálnu izbu na sušenie byliniek. Vždy večer si tam s radosťou sadla na mäkký koberček, pozorovala ako posledné lúče hladia hlávky mŕtvych kvetov a pila horúci čaj.  Teraz sa však nachádzala o tisíce kilometrov ďalej, sama, túžiaca po pohladení. Tá vôňa sušených ruží sa jej dotkla, nežne jej pripomínajúc, že už čoskoro bude lepšie. Inak bola izba celkom prázdna. Lakovaná skriňa a malá posteľ, na stene hodiny, aby vždy vedela, koľko času už trpela a mapa, aby sa nestratila, aj keď cítila úplný opak. Vydrží v tomto sterilnom prostredí ešte pár bezsenných nocí, ale nemôže, nemôže, nemôže žiť bez izby plnej kvetov.