My name is Jolly, welcome to my Wonderland!

Ostala som utopená v žiare okamihu. Aj keď som nechcela, na tvári sa mi roztiahol naozaj úprimný úsmev. Prečo? Bol to prvý teplý večer toho roku a mne sa už nechcelo trápiť. Poznáte pocit, keď maličkosť podnieti vašu vieru a vy máte odrazu širšie obzory. Nie, nemám problém s interpunkciou, to naozaj nie je otázka, pretože odpoveďou sú vaše imaginácie a spomienky, tie najsilnejšie, ktoré pohnú vašimi bunkami, šľachami, svalmi, orgánmi, zasiahnu priamo do srdca a neodchádzajú z mysle. Nikdy.
Moja spomienka? Keď som po prvý krát vkročila na breh ozajstného oceána a uvidela, že môj svet je malý a ja chcem vedieť, cítiť viac. Ten pocit detskej zvedavosti, ktorej nezabráni ani ruky zväzujúci strach sa stal na dlhé roky mojim hnacím motorom, presvedčením a vierou. Uchovávam si ten obraz ako na niečo krásne a predsa skutočné.
A ešte veľa snívam. O ďalekých mestách, o mužoch čo sú tak blízko a predsa sa ich nemôžem dotknúť, o krásnom byte s akvamarínovými tapetami a secesnými kachličkami. Obrazy zdanlivo náhodne pospájané do filmu, ktorý si mozog premieta počas REM-fázy spánku mi poskytujú dokonalý únik z reality. A všetko je neskutočné a krásne zároveň!
Moja duša je mozaika tvorená drobnými kúskami reality a nereality, minulosti, prítomnosti a budúcnosti, toho čo chcem a toho čo mám. A v ten unikátny večer som si toto všetko uvedomila.