Hádaj, kto som a čím som bola.

Prechádzam obdobím, kedy si nie som úplne istá ani jediným krokom. Nemôžem povedať, že stojím, ja kráčam, ale celú cestu rozmýšľam, čo by sa stalo, keby som sa rozhodla inak. Je to fáza, v ktorej každý mladý človek začína bilancovať a hľadať vrásky. Na konci to všetko začína a preto sa ho nemôžem dočkať. Milujem zmeny a už pridlho sa žiadna neudiala, pomaly by sa dalo hovoriť o stereotype, ale ešte nie v pravom slova zmysle, pretože môj život nikdy nebol nudný. Ráno vstanem, idem do školy a potom ešte niekam a potom pravdepodobne domov, ale medzi pohybom A a pohybom B môže nastať zmena, napríklad v podobe mladého muža s príjemným úsmevom, ktorý mi povie, že musím trpieť silnými depresiami, lebo tak mu to vyšlo v jeho teste. Aha. Mám ekonomický seminár, preto som v grafoch ako doma a ten jeho sa mi zdal až preexponovaný. Som raz hore a raz dole, ale neleziem na Kilimadžáro a nepadám do Mariánskej priekopy. Moje vnútro je pokojné ako hladina Atlantického oceána, veď viete, včera som o tom písala, že aj také veci ako lásku zvládam v pohode, no teda... relatívnej pohode. Môj jediný pád bol vtedy. Minulosť blízka, ktorá mi príde neuveriteľne vzdialená. Keď kričí večer opitý pod oknom moje meno, počujem to ako ozvenu, akoby som bola vo vode a jeho bolesť sa ma netýkala. Zaujímalo by ma, či pôjdem do pekla za to, že chcem viac svoje šťastie ako to jeho. Som vyrovnaná, pretože nemusím riešiť políciu, silný kašeľ, halucinácie, klamstvá, podvody, liehový dych, monokel na oku a všetko s tým spojené. Bol ako ťažké bremeno, ktoré som mohla s ľahkosťou zhodiť z pliec v deň, keď som sa rozhodla. Jednému totižto verím: Boh chce aby som bola šťastná.