Niekto píše ľúbostné vyznania milencovi, partnerovi, alebo osobe jeho srdcu blízkej. Ja milujem väčšiu veličinu. Ja milujem ľudí, zvieratá, tlkot ich sŕdc, ulice, uličky, kanály, katedrály aj malé obchodíky. Srdce sa mi rozbúcha keď zacítim vôňu čerstvo upečených rožkov z miestnych pekární, rozhorúčené čelo schladím na červenom koberci – miestnej galérie. Je plyšový a kráčať po ňom smiete v podpätkoch i botaskách. A či ste malí, alebo veľkí, môžete sa zastaviť pri pouličnom muzikantovi a usmievať sa od ucha k uchu, podupkávať si nohou, alebo len ticho prejsť okolo a zobrať si kúsok melódie len a len pre seba. Všetko spieva, dokonca aj fontána, aj vrany v mestskom parku, aj ja, keď sa vraciam po celom dni domov a nezáleží mi na tom, ako to pre nezainteresovaných môže vyzerať. Spievam si duet so svojím mestom. A všetko to má tak šialene chytľavý rytmus, zapamätateľnú melódiu a absolútne unikátny šarm, tak ako Paríž má svoje šansóny a Viedeň valčík. A ešte niečo, všetko tu žiari farbami. Dúhová voda žblnkotá v potôčiku, čo brázdi hlavnú ulicu. Jej koryto strážia sivé mačky, teda len ich hlavy, zabetónované, na veky vekov odsúdené na službu verejnosti. Keď slnko zapadá, staré i nové biele budovy zachváti plameň a ráno celé zružovejú od hanby, že sa nechali večer tak uniesť. Na jar všetko rozkvitne, ale o tom nebudem písať, lebo mám silnú alergiu a toto má byť chválospev a koniec koncov, moje mesto za to aj tak nemôže. Má minulosť, má prítomnosť, má budúcnosť a ešte niečo navyše: špeciálne miesto v mojom srdci.