Dnes detičky oslavujú, že ešte nemusia čeliť zeleným ľúbostným papierikom menom účty, že ich neťažia gate zodpovednosti, ktoré sa im zarezávajú priamo do zadku vo chvíli, keby sa snáď rozhodli urobiť niečo bláznivé, ako napríklad riadiť sa srdcom. Oni to môžu, vo svojej krásnej priesvitnej bublinke vidia svet takými farbami, aké sa im javia keď naslinia steblo trávy a cez dúhový štvorec sa pozrú na slnko. Ha-ha. Nesmejem sa. Už niejakú tú dobu nie.
Cestou domov som čítala článok o tom, čo z týchto potomkov, ktorí steblo trávy maximálne očúrajú na ceste domov z diskotéky vyrastie. Vraj majú veľké sny, ambície väčších rozmerov ako ich rodičia. Anička zo Senca sa vidí v byte na Manhattane a Pavol, ktorý práve končí základku, jednoducho zachráni celý svet založením firmy na ochranu prostredia. Naučili sa povedať chcem. Má to štyri písmená a ľahko sa to vyslovuje. Naneštastie nie je čarovné a zatiaľ čo vingardium leviosa samozrejme prinúti veci levitovať, samotné chcem cieľ neprivedie. A to je podľa analýzy slovenských psychológov ten problém. Nesamostatnosť. Zvykli sme si (priznajme si to aspoň trošku), že nám rodičia podsúvajú veci pod ústa a my konzumujeme, lásku, životné prostriedky, príležitosti. Rodíme sa ako zraniteľné cicavce, potrebujeme teplo domova. Lenže dokedy?

Dnes mi v Tescu odmietli dať darček ku dňu detí a vlastne už vôbec nikto mi dnes čokoládku nekúpil...lebo...už nie som dieťa. A priznáva sa to sakra ťažko. To, že by som sa mala postaviť na vlastné a byť vzorom pre ďalšiu generáciu. Mladému dospelému človeku sa otvárajú dvere tisícich možností. Ale ku chcem, musí prísť aj kúzlo slova budem. Nie je jednoduché, má dve slabiky a je záväzkom, zviera mi z toho žalúdok. Ale budem sa s tým musieť zmieriť, pretože dnes už jednoducho neoslavujem.