Daniel a Lucia



1

Na veľkolepé námestie svätého Vojtecha sadal nedeľný súmrak. Zo seminárneho kostola vychádzali paničky v tuzexových kostýmoch a debatovali o Živene a svojich večne upotených chlapov, ktorí sa v prahu dverí vyzlečú do treniek s jediným cieľom: vychutnať si futbalový zápas bez toho, aby ich tlačila guma v gatiach.
Daniel z diaľky počul ich achkanie a iné prejavy citového rozpoloženia, ale oči mal len pre jednu. Vedel, že ich spoločný čas sa nezadržateľne blíži ku koncu a iba preto pristal na prosbu o fotku na pamiatku. O pár hodín ju posledný krát pobozkal na uplakané viečka rozochvenými perami, vedomý si toho, že s ňou bude už len ako zmenšená postava v nemožnej uniforme s nažehlenými pukmi, zaseknutá v čase a priestore.
„Lucia neplač! Trasú sa ti ruky, bude to rozmazané.“
Pokus o vtip nevyšiel a jeho milovaná sa ešte viac rozplakala. Prenosný fotoaparát jej vypadol z upotených rúk a takmer sa rozbil sa o mačacie hlavy. Znova ho zodvihla a priložila si hľadáčik k oku. Tú fotku jednoducho musí mať!
On tam len stál, s rukami za chrbtom, obnažujúc celé svoje ja. Celá ich láska bola v tom citlivom okamihu nahá, krehká vo svojej prapodstate. Lucia stlačila spúšť a zvesila ruky. Tiež si obliekla kostým na nedeľu peknej fialkovej farby. Za normálnych okolností a podľa bežných meradiel bola krásna, bohužiaľ v ten deň mala na tvári príliš veľa líčidiel a tie sa pod záplavou sĺz roztiekli a rozpili, ako vodové farby na pórovom papieri.
Vtedy začalo pršať. Ľudia spred kostola náhlivo rozpustili všetky diskusie a otvorili dáždniky. Lucia a Daniel dáždnik nemali. Dali si posledný bozk a sľub, že sa o rok zídu na to istom mieste o tom istom čase.


Neprišla.


Na fotografii i naďalej stojí vojak Daniel Rózik a čaká na ňu.

Na fotografii neprší.





2

Dnes mali v Kauflande akciu na mrazené kurčatá. Každý zákazník mal nárok na najviac desať kusov. Viac by, koniec koncov, ani v igelitovej taške neuniesol a vonku pražilo nebezpečné júlové slnko, takže chúdence sa potili od momentu, keď s nimi človek vyšiel zo supermarketu. Bystrejšie babičky dali prednosť zľave na šťavnaté prezreté jahody, na nedeľný stôl ako stvorené.
Keď Lucia opustila klimatizovaný priestor, na parkovisko viacúčelového komplexu už sadal súmrak. Bol to od nej mimoriadne premyslený ťah : teplota už trochu klesla a kurence zostali voči okolitému svetu chladné. Ďalší šach mat tým tajtrlíkom, čo si myslia, že sa z mála nedá vyžiť. S úsmevom na perách sa knísavou chôdzou náhlila do bytu na Svoradskej ulici. Vyrušovalo ju iba boľavé koleno a ortopedické šľapky, ktoré pri každom odlepení od vlhkého chodidla vydávali mľaskavý zvuk. Siedmy deň v týždni zvykla nosiť pekný kostým fialkovej farby, pretože jej pripomínala pokoj a Boha, ktorý na samom sklonku tvorenia počiatku tiež odpočíval. Návaly tepla jej to už, bohužiaľ, nedovoľovali.
Na semaforovom rohu alejovej ulice, moderného pokusu o dotyk človeka a prírody, zastala, aby prešla cez cestu. Oproti nej sa za pehaté zvráskavené ruky držal starší pár. Ruky sa im netriasli len preto, že mali dlaň toho druhého a ruky v rukáve. Pousmiala sa. Žlč v jej vnútri už neklokotala, smäd po ešte jednej láske na dobrú noc utíchol, ako rozbúrené more mladého sklamaného človeka, ktoré splynie s oceánom osamelosti a času.
Červený panáčik, čo stál, naraz urobil krok, zozelenel a od strachu začal zúrivo tikotať, lebo jediný tušil nebezpečenstvo v strete tretieho tlkotu srdca. Vykročila pravou nohou vpred, tou, ktorá nebolela. Do zorného poľa rokmi poškodených zreničiek sa dostala mužova tvár s veľkým havraním nosom a jasnými modrými očami, v ktorých nebolo ani stopy po búrke. Díval sa na ňu a už pár tikotov tušil, že tie viečka už bozkával a tú ženu miloval. Stisol silnejšie teplú ženskú dlaň a kývol na pozdrav. Týmto sa preňho tento príbeh skončil.
To tá stará plešivejúca žena zalapala po dychu, pustila na zem igelitky a prehla sa v páse. Celým teplom jej prešiel silný prúd, bolesť vystreľovala do ramien a sťažka dýchala. Veru, Lucia to videla na infarkt. Uniklo jej trošku teplého moču a kvapkal na horúci asfalt ako vrcholný dôkaz jej poníženia.
Ale tak, ako vedela pred rokmi neprísť, tak našla silu zdvihnúť tašky a zakričať : „ Daniel, je mi to tak ľúto,“ aj keď to už nepočul.



Odišiel.




A v jej duši sa mohlo konečne rozpršať.