Stojíme na kraji a nakláňame sa z tej dosky menom svet, aby sme mohli vidieť univerzum. Za nami je mesto. Možno horí a možno len žije.
Som princezná odchovaná v jeho náručí. V noci som spievala s vlkmi a ráno s kohútmi, tancovala som v riekach žiaľu aj iných tekutinách. Patril mi tam palác veľkosti 4x4m štvorcové. Bol mojím útočiskom a miestom najvyššej intimity a pohodlia. Teraz je len malou oranžovou bodkou (či plameňom, malým ako sviečka na hrobe. Neviem, prečo sa volá čajová, keď sa nedá dať do čaju) . Chcem ísť ďalej, nájsť prístav menom dospelosť a na chvíľu tam zakotviť.
No raz to príde.
Opustíme všetky mestá a celý svet zhasne. Doska, ktorá mohla pokojne slúžiť ako božia paleta, pretože hrá všetkými farbami, sa premení na popol a my skočíme šípku zo zábradlia rovno donekonečna.