Pred očami mám fotografiu malého dievčatka, ktoré sa doširoka usmieva. Počula dobrý vtip? V jej krajine je dôvodom na radosť každý nový deň, jeden z mnohých sa práve končí. Slnko žiariace snáď všetkými teplými farbami a nádherný rozkošatený baobab na ktorom sedí v pestrých, kvetovaných šatách. Tak veľa jej Boh dal, prírodu okolo nej, prístrešie a mamu. Jej úsmev je naozaj opodstatnený. Bytostne túžim byť šťastná s ňou tým najprirodzenejším spôsobom, pretože verím, že jej život je naplnený až po okraj, aj keď s pohľadu civilizovaného človeka úplnými banalitami. Denne počúvam z televízie (prevažne od Amíkov) ako obyvatelia tej istej krajiny, o ktorej snívam veľmi trpia. Dochádzajú prírodné zdroje obživy, nenachádza sa tu dostatok pitnej vody pre všetkých, ľudia zomierajú kvôli nedostatočnej hygiene a nerozvinutému zdravotníctvu. Nabádajú nás, aby sme trpeli s nimi, ukazujú plačúce ženy a deti s bruškami vypuklými od hladu. Utrpenie je veľmi populárnou témou v žurnalistike, najmä televízne média si uvedomujú silu obrazov, ktoré vysielajú do éteru, do masy ľudí, ktorá sa každý deň zaoberá vlastnými problémami a je nastavená prijímať problémy horšie ako tie vlastné ako senzáciu, odpočinok od tých vlastných.
 Nechceme radšej vidieť smejúce sa dievča na baobabe?  Tisíce dobrovoľníkov sa snaží o zlepšenie ich životných podmienok. Prečo neukážu európanku ako nesie litre vody do dediny, kde nie je?  Vypínam televízor a zapínam seba, pretože chcem mať dôvod na úsmev.