Viem tráviť čas sama so sebou a nie je to až tak zlé.
Nie je to až tak zlé, ale nie je to ani jednoduché. Človek sa prirodzene bojí toho, že sa raz na tomto šírom svete nenájde niekto, kto by ho mal rád. Možno preto len ťažko uskutočňujeme vo svojom živote razantné zmeny, ktoré nás vytrhnú z davu a na chvíľku nás nechajú samých. Je nutné povedať, že úplne rozumiem všetkým, ktorí by na takýto krok nemali odvahu. Strach a určitý druh rešpektu pred nepoznaným je na mieste.
 V minulom príspevku som sa venovala jazykovej bariére. Nesťažovala len každodenný život, ale aj hľadanie nových spriaznených duší, pretože po prvých dňoch, keď som sa cítila ako turistka a obdivovala som nádhery novej krajiny, som si začala naplno uvedomovať, že mi chýba niekto, kto by ma objal a usmial sa na mňa. Každý deň som ďakovala moderným technológiám za to, že som mohla vidieť cez  Skype a Facebook, ako žijú moji milovaní Slováci.
Znie to veľmi depresívne, ale pravda je taká, že samota čistí obzory. Konečne som si uvedomila, čo ma skutočne zaujíma, nie čo zaujíma mojich priateľov. Viac som si uvedomovala kto som a čo chcem. Aj keď to boli len dva týždne, plánovala som, že ostanem celý rok a podľa toho som sa aj zariaďovala. Bola som na univerzite aby som sa porozprávala s vedúcou fakulty, všetku administratívu som vybavovala osobne a bol to fajn pocit, že sa rozhodujem sama za seba a som braná ako úplne autonómna (poznámka pre tých, ktorí sa
vyjadrili, že by som nemala používať termíny : autonómna=sebestačná) jednotka.
No a potom som stretla jedného príjemného Taliana, ktorý mi rozjasnil moje dni v zamračenom Anglicku, ale o ňom až nabudúce :).